Chemická látka, ktorá je pre organizmus dráždivá, zároveň ju však v stopovom množstve telo potrebuje
Chlór (Cl) je druhý najľahší halogén a žltozelený, toxický plyn dráždivý pre oči a respiračný systém.
Zdrojom je soľ
Kamenná soľ, teda bežná kuchynská soľ alebo chlorid sodný je známy po tisíce rokov. Tvorí hlavnú zložku solí v morskej vode, odkiaľ ju získavali starí Egypťania evaporáciou. Za románskych čias dostávali rímski vojaci časť svojho platu práve v soli. V roku 1648 získal nemecký chemik Glauber silnú kyselinu tým, že soľ navlhčila v uhoľnej peci a následnou kondenzáciou pary. Neskôr dosiahol vzniku tej istej zlúčeniny, teda kyseliny chlorovodíkovej, zahriatím soli s kyselinou sírovou.
Keď v roku 1774 švédsky chemik Scheele prepojil oxid mangánu s kyselinou chlorovodíkovou, získal zelenožltý plyn. U neho síce nepoznal, že sa jedná o samostatní prvok, a nie zlúčeninu, avšak tým prvýkrát izoloval chlór ako samostatný prvok. Tak sa stalo až v roku 1810, keď ho ako chlór pomenoval anglický chemik Davy.
Toxický, ale zároveň dôležitý
Chlór sa vyskytuje v sopečných plynoch, ktoré tvoria 0,017% zemskej kôry, v podobe chloridu sodného sa vyskytuje v morskej vode, v iných zlúčeninách potom v rôznych typoch minerálov. V ľudskom žalúdku je prítomná voľná kyselina chlorovodíková. Okrem toho vyžaduje pre svoje správne fungovanie príjem chlóru aj celý organizmus.
K nedostatku chlóru typicky dochádza, ak nie je jeho príjem dostačujúci, alebo v prípade, kedy ho organizmus nie je schopný riadne využiť. Chlór je zložkou všetkých telesných sekrétov, ktoré plynú z anabolických a katabolických, teda skladných a rozkladných reakcií tkanív. Medzi hlavné zdroje chlóru patrí prirodzene soľ. V obmedzenom množstve sa chlór vyskytuje v koži, podkoží a kostiach a v krvi utvára dve tretiny záporne nabitých iónov. Absorbovaný je počas trávenia, vylučovaný je prostredníctvom potu a aktivitou obličiek a tráviacej sústavy. Rýchlo chlóru ubúda v teplom počasí pri potení, v prípade silného vracania a hnačiek.
